Toto je podľa mňa jeden brilantný diel a teraz normálne rozmýšľam ako to napísať tak, aby som to vystihla...Démoni je úplne presný názvoch a o tých Mulderových sme sa už toho dozvedeli až-až. Toto mi však príde ako akási najintenzívnejšia, najbolestivejšia interakcia do jeho spomienok, ktoré sa zrazu dopĺňajú o nové zážitky. Hádka s Fajčiacim mužom a to, ako si ten Samanthu otcovsky privinie...Duchovny perfektne stvárnil zúfalstvo ktoré v Mulderovi narastá, pocit, že už neviem čomu môže veriť, či vlastne môže veriť aspoň vlastným spomienkam...A predstavte si ten pocit, že sa zobudíte ráno na cudzej posteli v zakrvavenej košeli a neviete, čo sa dialo...A ten záverečný obraz, ako sa Mulder zosype a zvalí na zem, a Scullyová si kľakne k nemu a objíme ho...nie, nechcem tým zvýrazňovať žiadny shipperský námet, ale fantastické ľudské a partnerské porozumenie a cítenie...Nádhera, množstvo emócií.